pátek 22. března 2013

Všetko sa raz končí.. (Matt)

Je pol šiestej ráno a ja sedím na stoličke, ktorú som si presunul k oknu, aby som sa mohol pokochať výhľadom na slabé lúče vychádzajúceho slnka a krásnu scenériu podo mnou. Snáď mi tento denník z toho okna nevypadne, musím byť opatrný..

Je to zvláštne, ale po prvýkrát za niekoľko uplynulých týždňov som v tejto izbe celkom sám. Nieje tu ani Say, ani Cari a dokonca ani Jacob. V hlave to mám celé nejako domotané ešte zo skúšok a z udalostí, ktoré sa stali medzi nimi a napoly ešte spím, takže tento zápis pravdepodobne pri opätovnom čítaní nebude v budúcnosti dávať zmysel, ale musím sa niekomu vyrozprávať. Všetko to začalo v nedeľu večer, ako inak, pri krbe dole v klubovni. Presné detaily si nepamätám, viem len, že Cari vyzerala akoby mala každú chvíľu umrieť a bola celá zelená v tvári, tak som vstal z kresla a dotiahol ju na ošetrovňu. Fajn, dostala nejaký elixír a Sayaka vravela, že sa nemáme príliš obávať skúšok, že to nič nieje, čo som ja opakoval po celý čas, avšak nikto ma nepočúval, ako zvyčajne..

V pondelok ráno pri raňajkách v sieni to vyzeralo akoby opäť niekto umrel. Tých pár ľudí čo som tam zazrel bolo úplne vyklepaných, vidličky im vypadávali z rúk, všetci si opakovali ako to nezvládnu a ako sú nervózni. Fajn, zahryzol som si do jazyka a šiel som na prvú skúšku, obrana. Bolo to v pohode, tak ako som  čakal, po nej som mal ešte čosi, už vlastne ani neviem čo, ale viem že som mal všetky otázky. Nakoniec sme mali premeny, kde som nanešťastie prišiel na rad až úplne ku koncu, tak som si zatiaľ vytiahol kúsok papiera a začal si z neho modelovať lietadlo a rôzne som mu prútikom menil farby, aby som sa odpútal od nudy. Po chvíľke som ale musel prestať, Cari to šlo na nervy, tak som si aspoň začal pod lavicou kresliť, začínal som mať tej nudy po krk. Konečne prišiel rad aj na mňa, za pár sekúnd som premenil čo bolo treba a šiel som preč. Taká otrava, presedieť hodinu kvôli trom sekundám a jednému mávnutiu prútikom, ach..

Už si celkom presne nepamätám, kvôli čomu sme šli na ošetrovňu po druhý krát za dva dni, avšak opäť to malo niečo spoločné so žalúdkom Cari. Sayaka jej tentokrát dala nejaké flakóniky a dôrazne ju upozornila, že si má dať len pár dúškov pred každou skúškou (hmm, stáva sa zo mňa básnik). Nebola by to Cari, keby na druhý deň nevypila tie flakóny hneď ráno, celý deň potom bola ako zdrogovaná a ja som mal miestami pocit, že sa rozprávam s mimozemšťanom a nie s ľudskou bytosťou. Našťastie som neskôr cez deň stretol niekde Mike, tak sme pokračovali vo večerných prieskumoch školy a ja som mohol aspoň na chvíľku zabudnúť na skúšky a na všetko ostatné. Mimo iného som ju povodil po miestach kam som brával Rose a povedal som jej všetko o nás dvoch, mal som pocit, že keď to v sebe budem dusiť ešte sekundu, praskne mi hlava alebo čo.. Mike ma našťastie chápe, kedže čosi podobného zažívala s Walmarom a od nej sa aspoň nemusím báť, že mi bude dávať debilné prednášky a zbytočné otázky.

Ešte musím zapísať aj včerajšok, konkrétne časť tesne pred obedom, kedy som začul hore na poschodí nejaký rozruch a šiel som to skontrolovať. To, čo som uvidel ma na chvíľu omráčilo, myslel som si, že ide len o nejaký žart, opak bol však pravdou. Na poschodí stál Jeff, ktorý nie príliš úspešne zakrýval Walkera, ktorý si prefarbil vlasy na čierno a na seba si natiahol červený plášť. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať, bolo to celé absurdné a tak som sa len Jeffa spýtal, či mi nechce niečo povedať. Vraj nie. Fajn. Idiota si môžu robiť nabudúce z niekoho iného, zbehol som dole, kde som našiel Say ako sedí pri vchode. Očividne si Walkera taktiež všimla, neskôr mi oznámila, že ich vyhnala preč, ešteže tu máme tú Say.. (z obeda som jej vzal pár kúskov, nenechám ju predsa umrieť od hladu.)

Deň zbehol ako voda, pamätám si len, že som bol ešte večer chvíľku pri jazere s Cari, potom som ale musel odbehnúť, aby som pripravil veci na dnešok (Cari a Bell majú narodeniny). Cari ma samozrejme nechcela pustiť, zasypala ma všetkými možnými otázkami, kde idem a prečo tam idem, keď som jej nechcel nič povedať, urazila sa a odbehla hore. Veci šli rýchlejšie ako som čakal, ani som sa nenazdal a ležal som hore v svojej posteli, Say sa skláňala nado mnou a prehodila cezo mňa deku, čo mi vyčarilo úsmev na tvári, keď má dobrú náladu, je to vážne poklad. Musel som zadriemať, pretože keď som asi o dve hodiny zbehol dole, zazrel som tie dve, ako tam stoja oproti sebe a kričia na seba, nechápavo som na to chvíľku civel až pokiaľ si ma nevšimla Say a nevyhnala ma späť do postele. Nuž, takto som si posledné dni na hrade vážne nepredstavoval, snáď sa aspoň tie dnešné narodeniny neskazia...


Žádné komentáře:

Okomentovat