pátek 29. března 2013

Narodeninové prekvapenia (Matt)


Od posledného zápisu sa toho zmenilo naozaj veľa, nebudem však rozpisovať všetky udalosti posledných dní, pretože ich bolo strašne veľa a v budúcnosti by ma to celé nebavilo čítať znova, asi by to bolo dlhé ako ešte nikdy. Už skoro 24 hodín mám 12 rokov! Skutočne úžasné, hneď sa cítim lepšie, keď ma už nikto nemôže hádzať do jedného vreca s 11 ročnými prvákmi. S Bell sme prespali v opustenom dome v jednom malom mestečku, našťastie tam momentálne nikto nechodí. Keď som otvoril oči, na chvíľku mi vyrazilo dych. Na zemi bola torta, šišky, koláče, ovocie a pri stene stála usmiata Bell s bielou darčekovou krabicou. Myslím, že celkom pravdivo môžem povedať, že som sa ešte nikdy necítil lepšie. Vraj vstala o hodinu skôr, aby to stihla všetko pripraviť, neuveriteľné.. A tá jahodová torta od muklov z obchodu na rohu, ešte nikdy som nemal lepšie raňajky. Rýchlo som to do seba nahádzal a vzal do rúk balíček. Vnútri som našiel ten skvelý model lode, ktorý som mal vyhliadnutý už dávno + plagát Kanónov. Vyskočil som a poriadne Bell objal, snažil som sa do toho objatia vložiť všetko čo som mal v tej chvíli na srdci. Sladko ma pobozkala a šli sme do Šikmej.

Ach áno, ja som vlastne zabudol napísať tú najpodstatnejšiu vec. S Bell sme už pár dní spolu, prakticky to začalo skoro hneď po príchode do Londýna. Pozvať ju na kotlíkový koláčik bol ten najlepší nápad, aký som kedy dostal. Ako k tomu došlo? No, asi v utorok sme sa boli kúpať v jazere, voda však bola dosť studená a naviac som jej stále špliechal na krk, takže som sa ani veľmi nečudoval, keď sa triasla ako osika. Vytiahol som ju z vody a šli sme si sadnúť do altánku. Prehodil som cez ňu svoj nový plášť a pritisol k sebe, predsa len, bola poriadne uzimená.. Potom sa všetko odohralo ako v nejakom sne, pamätám si to len útržkovite, kedže mozog mi pracoval len na polovicu, avšak som si celkom istý, že som ju po pár minútach pobozkal, aj keď mi hlások v hlave vravel "Matte, čo to vyvádzaš, máš predsa Cari?!". Nejako ma to však netrápilo, vlastne ma to netrápi doteraz. S Cari to už dlhšie neklapalo, bol to zaujímavý rok, no tak to proste v živote chodí.

Dnes sa jej to chystám oznámiť, popravde netuším ako zareaguje, ale opäť ma to príliš netrápi. Je to odo mňa asi hnusné a sebecké, ale je to proste tak. Aby som sa teda vrátil k včerajšku, v Šikmej si Bell kúpila peknú čiernu mačku, pomenovala ju Twiggy a jej najobľúbenejšou činnosťou je zaliezť mi pod plášť a zaspať. Po klasickej prechádzke po mestečku sme sa vrátili do izby, spomenul som si, že sme nepoliali kvety. Aké bolo naše prekvapenie, keď som si na posteli našiel model obrovského čierneho pavúka. Bell skoro dostala infarkt a ja som od toho tiež nemal veľmi ďaleko. Prekvapenie to teda skutočne bolo, mohol som trikrát hádať, od koho ten pavúk pochádza. Ja nenávidím pavúky, hneď som dostal chuť rozsekať ho a zakopať niekde v lese, ale predsa len, bol to darček, takže som ho len narval do kufra. O chvíľu dorazila Cari, spýtala sa ma, ako sa mi páčil pavúk, čosi som zahundral o tom, že to bolo nečakané a desivé a šli sme sa s Bell opäť kúpať.

Večer začalo hrozne fúkať a pršať, blesky a hromy šľahali každú chvíľku, tak sme sa s Bell skryli v hostinci. Pár hodín predtým som tam na chvíľu zazrel postavu v dlhom čiernom plášti a s kapucňou na hlave, podľa chôdze a výšky by som povedal, že to bol skoro dospelý muž. Mal som pravdu, Jeff mi prezradil, že to bol vraj Poul. Ani sa mu nečudujem, asi sa v muklovskom svete príliš nudí. Myslím, že nikto nepovažuje hrad za svoj domov viac ako on. Keď nemôže dohliadať na dodržiavanie pravidiel a správny beh školy, je akýsi osamelý.. Keď búrka ustala, šli sme do domu v prístave, podarilo sa mi presvedčiť predavača, nech nám dovolí prespať v zadnej izbe. Je to milý postarší pán, dozvedel som sa, že žena mu umrela už dávno a odvtedy vlastní obchod sám, povedal mi, že pred pár rokmi tu už podobný párik prespal, celkom ma to zaujalo, ale viac som sa nevypytoval. Je príjemnou zmenou spať na posteli, s Bell sme prespávali tento týždeň už naozaj všelikde, ale vždy len v spacákoch, zohnať opustenú miestnosť s posteľou u muklov skutočne nieje ľahké.

Momentálne je asi šesť hodín ráno, prikryl som Bell aj svojím plášťom, nech jej nieje zima. Každú chvíľu sa predavač vráti do práce, musím sa mu poďakovať za pomoc, možno si aj z vďaky kúpim nejakú rybu. Pri pohľade na spiacu Bell sa musím usmievať a veľmi ovládať, aby som jej rukou nezačal prechádzať po krku, tým by som ju asi len zobudil. Mám tu nejaké jedlo z večere, tak jej dnes pre zmenu raňajky pripravím ja, snáď jej ten studený čaj nebude veľmi prekážať. Nechápem ako to tí muklovia vydržia, stačilo by len jedno mávnutie prútikom a... Nie, nesmiem takto uvažovať, ľahkomyseľný som bol za posledný rok až príliš.

1 komentář: