Sobotné ráno sa od iných líšilo dvoma vecami. Po prvé, mala sa konať v poradí tretia súťažná úloha, hranie dámy a po druhé, Cari nebola celú noc v klubovni a začínal som mať o ňu strach. Jedlo pri raňajkách som do seba nahádzal a bežal som na ošetrovňu (ani som si nevšimol, že za mnou kráča Sayaka, ktorá ma s jej typickým milým úsmevom upozornila, že kvôli ľudom ako som ja nemá čas ani na raňajky..)
Cari tam bola, čo ma prekvapilo ale najviac bol fakt, že tam noc nestrávila sama. Po chvíľke vyšla z izby, Sayaka jej na moje veľké počudovanie vrátila prútik ("preboha, o čo tam šlo?" - vravel som si) a pustila ju von. Otázkami som ju zasypal hneď pred dverami ošetrovne, ona však ale pokrútila hlavou a pokračovala hore do veže. Tam som sa konečne dozvedel o čo šlo.. Vraj sa strašne pohádali so sestrou, vraj jej sestra vravela hrozné veci a podobne, keď tam však zaznelo aj moje meno, spozornel som. O čom sa už len tie dve mohli hádať a ako som do toho preboha zapletený ja?
Moje najväčšie obavy sa naplnili a vysvitlo, že ide o mňa a Rose. Keby bola situácia trochu menej vážna, asi by som sa tam rozosmial na celé kolo, veď s Rose sme predsa len dobrí kamaráti, ako mohlo Bell napadnúť že medzi nami dvoma je niečo viac? Našťastie mi Cari povedala že mi verí a vraj to úplne chápe, nebol som si tým celkom istý, ale už nezvýšil čas, pretože sa začínala súťaž. S malými problémami som dobehol na vopred pripravené hracie pole (okolo neho boli postavené tribúny pre divákov) a rozhliadol som sa. Našťastie som tam zbadal Ameliu, tak som si prisadol k nej. V rýchlosti sme sa dohodli že hrať za nás budem ja. Ako prvý šiel profesor Aquarin proti nejakému dievčaťu z Havru, tuším jej meno znelo ako Aniyah. Hrala dosť slušne, Aquarin bol však lepší a skončilo to remízou.
Teraz bol rad na našom tíme.. Hral som proti profesorke Strawberry a veľmi rýchlo som zistil, že veľa šancí na výhru nemám. Po jednej hrozitánskej chybe sa celá moja stratégia rozpadla a veľmi rýchlo som strácal figúrky, nakoniec mi profesorka ponúkla remízu, ktorú som vďačne prijal. Ďalšie zápasy som sledoval len jedným okom, v hlave som mal stále Carine slová. V nedeľu večer bola vyhlásená predposledná súťaž, skladanie básničky.. To som zvedavý ako to dopadne, na básne fakt nie som, snáď sa toho ujme ktosi iný.. (tajne dúfam v Ameliu, tuším som videl nejaké jej články vo Veštci.).
Včera po prvej hodine obrany (ktorá opäť nebola) som po dlhom čase stretol Andrewa zo Slizolinu. Dali sme sa do reči a po chvíľke som navrhol malý výlet do lesa, predsa len, nudu treba nejako zahnať a ďalšie hodiny sme už nemali mať. V lese som mal neustále pocit, že nás ktosi pozoruje, to som si ale pravdepodobne len namýšľal, je to predsa Zakázaný les, vždy je tam asi pár očí naviac.. (nad tvormi ktorým patria radšej veľmi nerozmýšľam). Po obhliadke rarachov a zistení, že les vlastne vôbec nieje taký hrôzostrašný, sme pokračovali na malú čistinu, vyskúšali sme si pár kúziel, zhovárali sme sa čoraz hlasnejšie a prvotný strach z lesa bol úplne preč. Po pár minútach sme sa vydali ešte hlbšie, keď vtom sme začuli podivný rev, blízko od nás. Časť mojej mysle mi vravela, že sa mi to len zdalo a tak som ostal ďalej stáť medzi stromami. Keď sa však o pár sekúnd neskôr ozval rev znova a priamo na Andrewa sa rútil obrovský hnedý medveď, videl som sa už kdesi na cintoríne (alebo aspoň tých pár kusov, ktoré by zo mňa našli).
Zreval som "PREČ!" a Andrewovi to nebolo treba vravieť dvakrát. Ako zmyslov zbavení sme bežali čo nám sily stačili, zastali sme až kdesi pred nejakou chatrčou v ktorej očividne nikto nebol. Zadýchaní a doškriabaní od konárov, ktoré nás šľahali pri zúfalom úteku, ale predsa živí a zdraví sme sa pozreli na seba a povedali si, že do tejto časti lesa nabudúce nepôjdeme.. Neprešlo ani 5 minút a zjavili sa tam dve dievčatá z Mrzimoru, až po chvíľke si môj ešte stále zmätený mozog uvedomil, že sú to Bell a Nell (až doteraz som si neuvedomil, ako podobne znejú ich mená). Chvíľku sme sa rozprávali, vtom som za sebou zacítil pohyb a obzrel som sa. Bola to Cari, stála tam, celá nervózna a trochu červená v tvári, očividne v šoku z toho, že natrafila na takú skupinku ľudí, ešte k tomu na svoju vlastnú sestru.. Andrew po chvíľke odišiel späť do hradu, pokúsil som sa tie dve pomeriť, avšak Cari odišla a Bell mi povedala, že sa do toho nemám pliesť, vraj to nieje moja vec... Zaujíma ma, ako sa to vyvinie ďalej, dúfam, že si to medzi sebou normálne vyrozprávajú, úprimne ma toto ich otvorené nepriateľstvo začína pomaly pripravovať o nervy. *veľká machuľa od atramentu*
Žádné komentáře:
Okomentovat